Návod na použitie revolúcií…

Oranžová revolúcia v Ukrajine

Francúzsky Le Nouvel Observateur uverejnil článek Vincenta Jauverta „Tvorcovia revolúcií – proamerickí Che Guevarovia“, z ktorého vyplýva, že mimovládne organizácie sa aktívne zúčastňujú na príprave a realizácii takzvaných farebných revolúcií na postsovietskom území. Ako najskúsenejší revolucionár je v tomto článku predstavený Pavol Demeš, bývalý minister zahraničných vecí SR a hovorca grémia tretieho sektoru.

Živelná „oranžová revolúcia“, počas ktorej stovky tisícok Ukrajincov vyšli do ulíc, prebehla kvôli skorumpovanosti a autoritárstvu Kučmovho režimu. Je tomu skutočne tak? Nie celkom. Podobne ako aj v prípade vlny národných povstaní, ktoré zlikvidovali režim Srba Miloševiča, Gruzína Ševardnadzeho alebo Kirgiza Akajeva. Hnev ľudských davov bol nanajvýš skutočný. Avšak nepochybne by sa zvrhnúť postkomunistických autokratov takto rýchlo a bez násilia nepodarilo bez určitého know-how niekoľkých expertov, ktorí vynašli a „skúšali“ naozajstný „návod na použitie revolúcií“.
Vincent Jauvert z Nouvelle Observer sa stretol s týmito „vývozcami“ demokracie. „Vyvážajú“ revolúcie do východnej Európy a Strednej Ázie.
Títo jediní misionári svojho druhu, píše Jauvert, sú mladí, pomerne vzdelaní a viac-menej si trúfajú na to, aby vykonali demokratizáciu postkomunistického sveta. Ich spoločným jazykom sa stala angličtina, a zvyčajne je to perefektná angličtina. Najčastejšie pracujú v západných inštitúciách a organizáciách, predovšetkým v amerických. Možno ich pomenovať „medzinárodnými demokratickými brigádami“. Ich činnosť zastrešuje Washington. Navyše niektorí z nich boli menovaní do funkcie „šampiónov slobody“ Georgom Bushom osobne.
Na zvrhnutie despotov Východu majú títo revolucionári unikátny know-how, pozostávajúci zo sofistikovanej zmesi nenásilnosti, marketingu a fundraisingu…
Najskúsenejší revolucionář sa volá Pavol Demeš. Je Slovák, má 49 rokov a na túto cestu sa vydal ako jeden z prvých. V roku 2000 tajne koordinoval program zahraničnej pomoci vzbury proti Miloševičovi. V minulom roku bol – taktiež dôverne – radcom ukrajinských revolucionárov. V Bratislave riadi východoeurópske oddelenie veľmi vplyvnej americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund, ktorá pomáha aktivistom v celom okolí. V minulosti bol ministrom zahraničných vecí SR, dokonale pozná politickú situáciu v bývalom sovietskom bloku a vie, ako vybrať najvhodnejšiu chvíľu pre vykonanie revolúcie.
Úzka, dôsledne pristrihnutá krátka briadka, čistý anglický jazyk. Pavol Demeš vysvetľuje: „Väčšina postkomunistických autokratov pripomína krabov. Majú pevný pancier, ale všetci majú jedno veľmi zraniteľné miesto: chcú dostať legitímnosť vo voľbách. Falšujú hlasovanie, ale naďalej pokračujú v organizovaní volieb. Je to otázka medzinárodného postavenia. A potom sa presviedčajú, že ovládajú masmédiá a bezpečnostné služby. A že sa im nič nestane. Ale ich stratégia má svoje medzery. V priebehu celej predvolebnej kampane,“ pokračuje Demeš, „sleduje tlač z celého sveta každý ich krok. A oni odmietajú strieľať do davov počas priameho prenosu CNN. Práve v takejto chvíli je možné ich zvrhnúť.“
Akým spôsobom? Úspech sa zakladá predovšetkým na manifestaciach bez násilia. „Je to zároveň otázka etiky a efektivity,“ vysvetľuje Demeš. „Nenásilnosť dáva morálnu prevahu a prináša podporu iných. A navyše – násilie je tá oblasť, v ktorej je moc silnejšia.“ Druhý kľúč k úspechu spočíva v metóde konania a zakaždým sa opakuje. „V deň hlasovania, večer,“ rozpráva Demeš, „sa zhromaždia dôkazy o falšovaní a tie sa veľmi rýchlo rozšíria po celej krajine. A ihneď vychádzajú stovky tisícok ľudí do ulíc. Následne by mali mierovou cestou prevziať kontrolu nad štátnymi zariadeniami, aby ukázali autokratovi, že zákonná moc prešla do druhých rúk. A nakoľko polícia nestrieľa, už je ruka v rukáve.“
A títo starí krabi – Miloševič, Ševardnadze, Kučma a iní (Akajev) – boli všetci zvrhnutí takýmto spôsobom. Je to detská hra? „Samozrejme že nie, vyžaduje si to dlhodobú prípravu.“
To je teória. Aby sme sa dozvedeli, ako to vyzerá v praxi, vypočujme si Srba Srdža Popoviča. Vo svojich 32 rokoch je tento vysoký chudý človek s utrápenou tvárou a kruhmi pod očami už legendárnou postavou. Bol organizátorom prvého revolučného hnutia 21. storočia, ktoré sa stalo predobrazom všetkých ostatných: v októbri 2000 jeho Odpor zvrhol Miloševiča bez preliatia jedinej kvapky krvi. Odvtedy si k Srdžovi Popovičovi chodia pre rady takmer odvšadiaľ, „dokonca aj zo Zimbabwe“. Aby uspokojil dopyt, otvoril úrad expertov na revolúciu pod názvom Canvas Group.
„Je to súkromný podnik,“ priznáva sa, „ale úrad je zaregistrovaný ako mimovládna organizácia, aby nemusel platiť dane.“ Ročný obrat? „To je obchodné tajomstvo“.
Sediac za stolom v Movie Bare, módnom podniku v centre Belehradu, ktorého je majiteľom, Srdža poodhaľuje tajomstvo: „Ako hovorieval Lenin, pre úspech revolúcie sú nevyhnutné tri veci: organizácia, organizácia a ešte raz organizácia. A ja k tomu dodávam: treba mládež, mládež a ešte raz mládež. Prečo? Pretože mladí ľudia sú entuziasti, sú smelí a moc na nich nemá veľký vplyv: nemajú deti, prácu, ani majetok – nemajú sa o čo báť.“ Je ešte jeden dôvod, viac pragmatický, či dokonca trochu cynický: „Vždy keď sa režim chytá bezbrannej mládeže, bije mladých a zatvára ich do väzenia,“ hovorí Popovič, „zároveň sa otáča chrbtom k ich otcom, dedom, strýkom a tetám, priateľom… Stručne povedané, k mnohým, teda aj k svojim verným prívržencom. A práve to je ten hľadaný cieľ.“
„Chcete, prezradím vám jeden fígeľ? – pokračuje s úsmevom. – Na demonštrácii, na ktorej hrozí, že sa skončí zrážkami, postavte do prvých radov mladé dievčatá v bielych blúzkach. A čakajte na útok polície. Efekt je zaručený: po niekoľkých zásahoch sa na bielych blúzkach objaví trochu krvi (alebo na nešťastie veľa). Vyjdú tak skvelé zábery, ktoré obletia televízie celého sveta… A režim bude zdiskreditovaný.“
Úspešná revolúcia sa odvíja podľa scenára, ktorý je rovnako presný ako počítačový program, a má osem etap.

PRVÁ ETAPA
„Dlho pred voľbami je nutné vytvoriť skupinu krajne zainteresovanej mládeže, ktorá sa napokon stane bodákom kópie, nástrojom revolúcie,“ vysvetľuje Popovič.
Pre túto skupinu treba vybrať vhodný názov. Aký?
Vypočujme si Alexandra Mariča. Spolu s tromi inými veteránmi Odporu tento 30ročný Srb založil v Belehrade ešte jeden expertný kabinet, zaoberajúci sa revolúciami, a je Popovičov konkurent. „Názov revolučnej skupiny musí byť krátky, nie viac než dvojslabičný, ľahko zapamätateľný, napríklad ako Levi alebo Coca a musí byť silný ako slogan. To bude podpis, „značka“ revolúcie“.

DRUHÁ ETAPA
Treba vypustiť do obehu túto novú značku. Tu je príklad kampane-blitzkriegu. Na jar 2003 Sorosov fond vyslal Alexandra Mariča a jeho tím do Gruzínska, kde sa mali stať poradcami lídrov rodiacej sa protestnej skupiny. Gruzínskych zástupcov bolo asi 20 a už si vybrali názov – Kmara! (štyri písmená, ktoré znamenajú Dosť!). Zostávalo už len „predať“ tento lable po celej krajine. Che z Belehradu ponúkli plán a mladí Gruzínci-entuziasti ho okamžite zrealizovali. V jednu aprílovú noc povylepovali stovky plagátov s názvom Kmara! po celom Tbilisi a v deviatich ďalších mestách. Výsledok predčil všetky očakávania. Ráno celá krajina nehovorila o ničom inom ako o týchto plagátoch! Sám Ševardnadze sa chytil do pasce. Namiesto toho, aby odignoroval tieto „čarbaniny“, po celý čas vystupoval v rozhlase a televízii s odhaleniami a urobil tak nečakanú reklamu malej skupinke, o ktorej si všetci mysleli, že je masovým hnutím. Marketingový útok sa podaril: v priebehu jednej noci revolučná „značka“ Kmara! bola vypustená.

TRETIA ETAPA
Nájsť peniaze. Onedlho totiž skupina bude musieť tlačiť tisíce letákov, nálepiek, vyrábať tričká s potlačou. Musia sa vytvoriť internetové stránky, kúpiť mobilné telefóny, plagáty… Hnutie tiež bude musieť organizovať zhromaždenia svojich bojachtivých prívržencov, ktorí, treba dúfať, sa zídu zo všetkých kútov krajiny. Toto všetko si vyžaduje, aby sa zaplatilo za stovky lístkov na vlak, za noci strávené v hoteloch, za prenájom miestností, za stravu. A potom treba zaplatiť za služby zahraničných konzultantov. Stručne povedané, nevyhnutné je nájsť „iba“ niekoľko miliónov dolárov.
Aby sa zohnali, je potrebné pustiť sa do práce predčasne. Pretože takéto peniaze sa dajú nájsť iba v zahraničí. Domáci bohatí podnikatelia sa postavia k celému nápadu s nedôverou, nechcú si pokaziť vzťahy s vládnymi orgánmi. Až na začiatku revolúcie prebehnú do druhého tábora a mladým revolucionárom budú pchať balíky peňazí. Dovtedy však treba hľadať pomoc vonku – konkrétne vo Washingtone. Lebo podľa všeobecne panujúceho názoru Európania sú bojazliví, pomalí a skúpi. Francúzi například nikdy nefigurujú medzi „darcami“ – až na Fondation Jean-Jaures, organizáciu, ktorá trochu pomohla mladým sociálnym demokratom na Ukrajine.
Pokiaľ ide o oranžovú revolúciu, tu sa výzvy USA k veľkým súkromným fondom a spoločenským organizáciám (USAid a National Endowment for Democracy) naozaj začali ešte na jeseň roku 2003, teda rok pred udalosťami. Slovák B. Jarabík pomáhal ukrajinskej skupine Pora (je načase) pri hľadaní subsídií na tejto strane Atlantiku. Jarabík za to dostával peniaze od americkej organizácie Freedom House, ktorá nechcela „sólo“ financovať Pora. Áno, aj v revolúcii tak ako v byznise sa často všetko začína z porady investorov…
„Revolúcia, to je trh s vysokou konkurenciou,“ hovorí Jarabík, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie na Columbijskej univerzite. Lídri demokratických skupín musia chodiť do Washingtonu, aby sa lepšie „predali“ fondom, ktoré poskytujú kapitál. Aby boli pripravení na túto veľkú skúšku, musia brúsiť svoju argumentáciu, pripravovať si plány a finančné tabuľky…“ Áno, presne ako v byznise…

ŠTVRTÁ ETAPA
Nabrať maximum občianskych aktivistov. Len čo sa získajú prvé peniaze, do provincie sa posielajú „obchodní agenti“ revolúcie, aby niesli „dobrú zvesť“. Na každej jednej schôdzi musia znovu a znovu opakovať, že všetko sa dá, že sa im v ich krajine podarilo zvrhnúť diktátora. Neraz tam nachádzajú jednu či dve desiatky mladých ľudí, rozčarovaných alebo bojazlivých. Ako ich motivovať – na to má každý vlastný recept. Srb Siniša Sikman odchádza vždy na turné s malým cestovným kufríkom. „Mám v ňom celú propagandistickú zbierku: nálepky, tričká, balóniky s logom Odporu“. Symboly úspechu, tak je to teda!
Tieto semináre zvyčajne prebiehajú tajne, za mestom, v bývalých pionierskych táboroch. Aby nevzbudzovali podozrenia u polície, hovorí sa, že sa jedná o skupinu, ktorá ide dovolenkovať. Atmosféra na zhromaždeniach pripomína súčasne Club Media a cvičenia vojenskej prípravy. Napríklad v Gruzínsku v lete 2003, tri mesiace pred revolúciou ruží, Kmara! zhromaždila 700 vlastných aktivistov v pionierskom tábore ďaleko od Tbilisi. „Prišli do absolútne nevyhovujúcich podmienok. Chýbalo dokonca aj zásobovanie vodou. Napriek tomu sme sa dobre zabavili!“ – spomína jeden z lídrov skupiny Georgij Kendelaki.
Presne takisto v auguste 2004 sa na štyri dni zišli v pionierskom tábore na Kryme na brehu Čierneho mora mladí Ukrajinci z hnutia Pora. Bol tam s nimi aj bývalý slovenský minister zahraničných vecí Pavol Demeš, ktorý im pomáhal vypracovávať stratégiu. „Stretávali sme sa v malých skupinkách na pláži. Dokonca sme aj spali na piesku alebo v malých chatkách. Bolo to skvelé!“ hovorí dnes, hoci zabúda na to, že Pora v tom čase prežívala obdobie ostrých vnútorných roztržiek.
Niekedy tieto semináre pripomínajú kongresy zubných lekárov. Vzpomienku to vyvoláva u 24ročnej Keto Kobiašvili, jednej z najžiadanejších poradkýň revolúcie na území bývalého Sovietskeho zväzu. „V apríli 2004,“ hovorí, „ma jedna holandská organizácia vyslala do Odesy, aby som tam zhromaždila asi 30 mladých ľudí, pripravila ich a nadchla pre vec. Celé sa to odohrávalo v jednom luxusnom hoteli, kde som dva týždne sama bývala na izbe. Navyše som ešte dostala 250 euro. Jednoducho sen!“ A to ešte nie je všetko. „O niekoľko mesiacov po tejto akcii Sorosov fond organizoval seminár pre kazašských aktivistov v Alma-Ate. Aj tam sme sa schádzali vo veľkom hoteli. Mali sme všetko k dispozícii: kamery, aby sme sa mohli pripraviť na interview, dokonca aj aparatúru na prehlušenie mikrofónov, ktoré kazašská tajná polícia nezabudla umiestniť v zasadacej sále“.

PIATA ETAPA
Naraz začať dve kampane na získanie pozornosti verejnej mienky. Toto je najzložitejšia fáza, ktorá si vyžaduje najväčšiu precíznosť. Cieľom prvej kampane je vysvetliť občanom, v čom spočívajú ich volebné práva, a vyburcovať ich, aby volili. Druhým cieľom je odhalenie skorumpovaného a autoritatívneho režimu. Každá kampaň má svoje heslá, svoje buklety… Tieto dve operácie uskutočňuje jedna skupina aktivistov, ale pozor: nesmie sa o tom vedieť. „V opačnom prípade prvá kampaň, ktorá musí byť neutrálna, bude prekazená,“ vysvetľuje Dmitrij Potechin. Tento nevysoký, usmievavý 29ročný Ukrajinec v lenonkách a červenej košeli bol jednou z kľúčových postáv oranžovej revolúcie. Hneď po Juščenkovom víťazstve sa vydal do Moldavska. Je to marketingový profesionál. „Viesť dve operácie súčasne a navyše tajne,“ hovorí, „je veľmi ťažké. V hnutí Pora nás bolo tak málo, že aktivisti si behom dňa museli niekoľkokrát prezliekať tričká, rozširujúc letáky jedného aj druhého tímu…“

ŠIESTA ETAPA
Organizovať na uliciach efektné akcie bez použitia násilia. Cieľom je: „prebudiť“ občanov a podráždiť políciu. Metóda, ktorá sa najviac uprednostňuje: organizovanie tzv. flash-mob. „Sú to také krátke zhromaždenia veľkého počtu ľudí, že polícia nemôže nikoho zastaviť,“ vysvetľuje Dmitrij Potechin. „Chcete príklad? Pätnásť členov revolučnej skupiny sa prezlečie za „trestancov“ a navrch si oblečie sivý kabát. Prostredníctvom SMS-iek si určia hodinu stretnutia na najfrekventovanejšej ulici hlavného mesta v okamihu, keď je tam trma-vrma. V naznačenú hodinu si vyzlečú kabáty a vyzerajú ako trestanci. Niekoľkokrát vykrikujú: „Hlasujem za X!“ Prirodzene X je miestny diktátor. Potom si demonštranti znovu oblečú kabáty a miznú v útrobách metra bez stopy. Výsledok je zaručený. Polícia je zúrivá, začínajú sa represie.“

SIEDMA ETAPA
Zachovať skupinu. Ako? Srb Miloš Milenkovič učí zakladom ilegálnej činnosti svojich bieloruských alebo azerbajdžanských klientov. „Ide o klasické „triky“ odporu,“ hovorí tento 27ročný urastený chlapík, „revolučnú skupinu nesmie viesť jeden človek. V opačnom prípade môže jej činnosť byť paralyzovaná, ak ho uväznenia. Riešenie: rozdeliť líderské funkcie medzi niekoľkými zodpovednými jednotlivcami, ktorí nepoznajú detaily toho, čo robia tí druhí.“ Podľa Milenkovičovho názoru je nutné udržať atmosféru tajnosti. „Mladých lákajú tajné organizácie,“ hovorí, „toto očarenie z tajomnosti umožňuje prekonať zúfalstvo a pripojiť sa k skupine, ktorú vláda považuje za teroristickú.“

ÔSMA ETAPA
Naučiť sa riadiť strach. „Na to existuje množstvo rôznych nitiek,“ upresňuje Miloš Milenkovič, „počas demonštrácie mladí nikdy nesmú pocítiť, že sú v izolácii, ustavične sa musia nachádzať vo fyzickom kontakte s inými. Potrebné je, aby si spievali a nepočuli šum policajtov alebo vojakov, vyvolávajúci znepokojenie. Aby sa zakryla prítomnosť početných ozbrojených ľudí v popredí demonštrácie, možno rozvinúť veľký transparent na začiatku sprievodu. Zabráni demonštrantom, aby videli zhromaždených vojakov, ktorí ich môžu zastrašiť…“
Takže všetci sú na svojich miestach: aktivistov naberajú a školia, šíri sa niekoľko tisíc letákov, organizuje sa niekoľko flash-mobov a hnutie schytáva prvé údery.
Keď sa majú začať voľby, s neodmysliteľnou falzifikáciou, novopečení revolucionári sú už pripravení, aby proti nim protestovali. Práca školiteľov je ukončená. Málokto z nich sa zúčastňuje v samotných udalostiach. Alebo v danej veci zohrávajú len veľmi skromnú úlohu. Stroj je už raz spustený, misia je splnená a „obchodní agenti“ demokratickej revolúcie majú už nové ciele…Vincent Jauvert
Le Nouvel Observateur
(krátené)